www.cinstina.sk

—KOMUNIKÁCIA V ČÍNŠTINE A SPROSTREDKOVANIE ČÍNY VÁM—

PÍSANÝ JAZYK – ČÍNSKE ZNAKY

Čínske znakové písmo je písmo obrázkové, vyvinulo z grafických kresieb znázorňujúcich veci alebo činnosti. Vývoj čínskeho písma možno rozdeliť na dve hlavné obdobia: 1. Vývoj prastarých znakov 2. Vývoj klasických znakov

  1. Vývoj prastarých znakov

Vývoj najstarších foriem čínskych znakov siaha do obdobia dynastie Shang (1600-1100 p.n.l.) a trval do obdobia dynastie Qin (221 p.n.l. – 207 p.n.l.). Najstaršou formou čínskych znakov sú veštebné nápisy na zvieracích kostiach – tzv. „dračie kosti“. Neskoršou formou sú nápisy na bronzových rituálnych nádobách. Potom je to tzv. „malá pečať“ a „veľká pečať“. Z veľkej pečate sa vyvinulo úradnícke písmo, ktoré sa v podstate skoro vôbec nelíši od dnešnej podoby tradičných znakov.

NA TOMTO OBRÁZKU JE V TROCH RIADKOCH ZNÁZORNENÝ VÝVOJ TROCH ZNAKOV: V PRVOM RIADKU JE ZNAK KÔŇ, V DRUHOM ZNAK RYBA, V TREŤOM ZNAK VOZ. POSTUPNE VIDIEŤ VŠETKY FÁZY VÝVOJA ZNAKOV: NÁPISY NA KOSTIACH, NÁPISY NA BRONZOCH, MALÁ A VEĽKÁ PEČAŤ. POSLEDNÉ DVA ZNAKY V RIADKU REPREZENTUJÚ ÚRADNÍCKE PÍSMO A DNEŠNÚ PODOBU TRADIČNÝCH ZNAKOV – KOMPLIKOVANÉ ZNAKY.

  1. Vývoj klasických znakov

Čínske znakové písmo sa v Číne bez veľkých zmien použivalo vyše 2000 rokov až do polovice minulého storočia, keď prišlo k revolučnej zmene. V socialistickej Číne sa začala riešiť otázka sprístupnenia gramotnosti širokým vrstvám jednoduchého čínskeho obyvateľstva. Pôvodne sa plánovalo od používania znakového písma upustiť úplne a nahradiť ho abecedou. Nakoniec sa pristúpilo len k zjednodušeniu čínskych znakov, čím sa spravil veľký krok k uľahčeniu štúdia čínskeho písma. V súčasnosti sa jiantizi “zjednodušené znaky” používajú v celej kontinentálnej Číne. Pôvodné fantizi “zložité znaky“ alebo „tradičné znaky“, sa stále používajú na Taiwane, Honkongu, Macau, Singapúre a medzi číňanmi žijúcimi v exile mimo územia Číny.

TOTO JE PODOBA „ZJEDNODUŠENÝCH ZNAKOV“ PRE KOŇA, RYBU A VOZ PO REFORME Z 20. STOROČIA

ŠTRUKTÚRA ČÍNSKYCH ZNAKOV

Čínske znaky majú svoju štruktúru. Štruktúra čínskeho znaku je daná spôsobom jeho vzniku. Starí číňania delili čínske znaky do šiestich kategórií, takzvaných liushu – “šesť typov písma”.

1. Xiangxing – “napodobovanie formy”: Reprezentujú ich znaky, ktoré priamo zobrazujú danú vec. Nazývajú sa jednoduché piktogramy: Znaky 日 slnko, 月 mesiac, 人 človek, 羊 ovca a podobne.

2. Zhishi – “ukazovanie na vec”: Reprezentujú ich znaky, ktoré zobrazujú abstraktný význam, nie konkrétnu vec, napríklad počet alebo smer. Poznáme dva druhy: 1. Nazývajú sa jednoduché ideogramy: Číslice 一 jedna, 二 dva, 三 tri, ktoré počtom ťahov v znaku vyjadrujú daný počet.  2. Nazývajú sa zložené ideogramy, ideogramy spojené s piktogramami: Znaky pre koniec 末 a koreň 本: Oba tieto znaky pochádzajú zo znaku strom 木. Keď sa k znaku stromu 木 na vrchu pridá jeden ťah vznikne z toho „vrchol stromu“ – znak pre koniec 末. Keď sa k znaku stromu 木 na spodku pridá jeden ťah vznikne z toho “koreň stromu” znak pre koreň 本.

3. Huiyi – “spojenie významov”: Reprezentujú ich znaky, ktoré sa skladajú z dvoch znakov, spojením ktorých vznikne nový význam. Nazývajú sa kombinované piktogramy, kombinované ideogramy alebo kombinácia piktogramov a ideogramov: Znak 明 jasný, ktorý sa skladá zo znakov 日 slnko a 月 mesiac. Znak 男 muž, ktorý sa skladá zo znakov 田 pole a 力 sila.

4. Xiesheng – “harmonizácia zvukov”: Reprezentujú ich znaky, ktoré sa skladajú z dvoch častí, kde je jedna časť významovou zložkou – radikálom, čo môže byť piktogram, ideogram alebo ich kombinácia a druhá časť je fonetickou zložkou, ktorá zastupuje výslovnosť prvej zložky. Nazývajú sa zložené fonogramy: Znak 忠 oddanosť sa skladá zo znakov 中 stred, ktorý je fonetickou zložkou a 心 srdce, ktorý je významovou zložkou.

5. Zhuanzhu – “spoločné definovanie”: Reprezentujú ich znaky, kde je jeden znak vysvetlený pomocou druhého. Existujú 3 spôsoby definície: Vysvetlenie na základe tvaru, vysvetlenie na základe výslovnosti, vysvetlenie na základe významu.  Nazývajú sa synonymá: Znak 老 starý je to isté ako znak 考 starý (tento význam nezodpovedá modernej čínštine, avšak v staročínštine, t.j. v období keď sa uplatňovali tieto princípy, mal znak 考 význam starý).

6. Jiajie – “výpožičky”: Reprezentujú ich znaky, na ktorých zápis sa použili iné znaky so zhodnou výslovnosťou. Bolo to buď vedome – lebo neexistoval pre daný výraz žiaden čínsky znak, alebo nevedome – lebo sa autor pomýlil alebo vhodný znak nepoznal. Nazývajú sa homofónne výpožičky:  要 chcieť má svoj pôvod v slove 腰 driek. zastať má svoj pôvod v slove 趾 prst. (V staročínštine neexistovali znaky 腰 a 趾, existovali iba znaky 要 a 止, znaky 腰 a 趾 sa vyvinuli až neskôr, aby nedochádzalo k zámenám. Keďže išlo o výpožičky, tak sa pre oba výrazy používali znaky 要 a 止.)

SLOVO A ZNAK V ČÍNŠTINE

Bežný laický názor je taký, že každý čínsky znak je jedno slovo. Nie je to celkom pravda. Existujú síce aj jednoznakové slová, ale neporovnateľne viac je dvojznakových slov, viacznakových slov je pomerne málo.

Teoreticky má každý znak svoj význam, častokrát ich má dokonca niekoľko, ale existujú znaky, ktoré sa samostatne nepoužívajú, používajú sa iba v spojení s inými znakmi. Napríklad yingwu „papagáj“, putao „hrozno“ a podobne.

Mnoho znakov sa používa samostatne, napríklad shui „voda“, huo „oheň“.

Najpočetnejšou skupinou sú slová zložené z dvoch a viacerých významovo samostatných znakov. Napríklad slovo xiansheng „prvorodený alebo úctivé oslovenie pán“ sa skladá z dvoch znakov xian „najprv“ a sheng „narodiť sa“, ktoré sú oba samostané znaky, ktoré sa môžu vyskytnúť aj oddelene.